Mnohí opúšťajú túto planétu. Aj tí vynímoční. No ich osudy opriadli legendy. A tie stále žijú. Asi dvadsať rokov dozadu ma Laco prekvapil krátkou spoveďou.
„Odmakal som tu kus poctivej driny. Výzvy hory som premenil na činy. Veľa som dokázal. Verím, že ľudia budú na mňa dlho spomínať.“
Dosiahol vskutku extrémne výkony. Svoje úspechy prirovnal k výsledkom takých velikánov akými boli Miroslav Šatan a pár ďalších špičkových osobností. Vystihol to. Jeho meno sa skloňuje často. A nielen na horách. Natrvalo sa zapísal do históŕie Tatier a u tých blízkych, aj do ich sŕdc.
Spoznali sme sa ešte v tom starom dobrom svete, keď ľudia neslúžli zlatému teľaťu a nehnali sa za chimérami. Laco nosil už nejaký ten rôčik na Terynku, ja som len začínal na Nálepke, terajšej Zámke. Chatár Laco Petrík mi dal šancu a mne sa splnil veľký sen. Študentský neben džob fungoval tak dva krát do týždňa. No začalo ma to ťahať vyššie, do náročnejších podmienok. A tak som to skúsil. Podarilo sa mi presvedčiť Bela Kapolku, že by som obstál aj na Terynke. Zakrátko som sa stal Lacovým companerom. Nosil som iba cez víkendy a počas prázdnin, takže na míle vzialený od takých borcov akým bol Laco. Patril do tej absolútnej výkonnostnej kategórie. O ňom sa už vtedy tradovalo, že kým nemal na krosnách stovku, tak na vynášku ani nevyrazil. Boli to ťažké váhy, avšak keď sa šerpa roznosí, potom je to úplne iné. Hmotnosť bremena, ani prekážky hory už nedusia svoju obeť tak silno ako na začiatku. Počas sezóny bol na Terynke obrovský frkot. No mimo nej sme fungovali na chate len pár kusov. Večer sme zvyčajne hrali karty, alebo debatili pri čaji, u Bela sa alkohol požíval zriedkavo. Laco toho veľa nenahovoril, vždy vážil slova. Zastával názor, že za chlapov majú hovoriť činy. Vynáška, znáška, pohľad do doliny, čarovné divadlo prírody mu vraj dali viac ako reči. Hovorieval, že tu je sám sebou, slobodný a šťastný. Pozná na chodníku každý kameň a počas výstupu ho zdravia kamzíky a svište. Na Hangu fungovala istá neobyčajná obyčaj. Jednorohý kamzík. Účinkoval tam, akoby bol strážcom doliny. Stál nehybne na chodníku a ustúpil sa až vtedy, keď ste sa ocitli priamo pred ním. Laco tvrdil, že v tom skalnatom svete dookola je veľká sila. Neskôr som pochopil, že pri drine pod krosnami, najme pri ťažkých bremenách, sa vyparí kvantum energie a s ňou akoby aj chuť do reči. Avšak komunikačný fenomén vždy závisí od povahy človeka.
Nie je vynáška ako vynáška. Každá je iná. Bremeno tvorili najme potraviny, koks, plynové bomby a iné komponenty. No popri nich fungovala u Laca jedna konštanta. Počas výstupu ho doprevádzal nerozlučný priateľ. Rádio, zakotvené na priečke pri hlave. Ja som vnímal to plahočenie pod krosnami ako nutnú drinu, no zároveň aj ako relax s príjemným vyžitím. Preto som radšej nasával tiché tóny skalnatého sveta ako hlas médii.
Lacove krosná. Aký pán, taký krám. Boli šité na mieru. Špecifické, nezvyčajne vysoké, popruhy voľné, ta štruktúra mu poskytovala obrovskú výhodu. Stačilo mu trochu si pričupnuť a mohol štandovať priamo na chodníku. No pauzoval málo. Mal svoje tempo a toho sa držal. Na preteky šerpov nechodil. To nebolo jeho gusto. Nenosil rýchlo, no vytrvalo a ťažké váhy. Taký malý Goliáš s veľkým bremenom. Na pretekoch sa suťažilo so 60 kilami. Tu nešlo klasickú vynášku, ale takmer o beh s nákladom. Proste športový výkon. Napr. na smerovníku na Hrebieku bola uvedená orientačná informácia. Teryho chata 3 hodíny, no víťaz Maťo Maličký ju zvládol na pretekoch so 60 kilami na krosnách za hodinu a 22 minút.
Takže trepanie bremien na chatu. Drina a či špás? A ako vyzerá také orazené šerpovské čudo horskou optikou?
Ľudský tvor zotročený drinou, ktorý to plahočenie s bremenom vskutku miluje, aj keď má z toho do krvi odreté ramená, napriek premočeniu, premrznutiu, bolestiam, napriek strmine, ktorá z neho vycucá poslednú molekulu energie, napriek démonom hôr, ktorí mu podkladajú pod nohy kopec prekážok, napriek skrytým nástrahám, nevyspytateľnému nečasu, napriek všetkým slabostiam, ktoré ho zvádzajú predčasne zložiť náklad, napriek tomu všetkému vždy rešpektuje základný šerpovský zákon. Vytrepať bremeno na chatu za každú cenu. A keď zapichne poslednú bodku za vynáškou, tak ho ovládne obrovský pocit víťazstva, ktorý ho povznáša nad všetky pozemské starosti, pretože v tom okamihu už necíti žiadnu bolesť, len tie úžasné emócie, pre ktoré sa oplatí bojovať a žiť tu, v týchto skvelých horách. To plahočenie prináša aj vedľajšie účinky. Výborný fyzický fond, jasnú myseľ, nadhľad nad vecou, pružnosť pri riešení problémov, ušľachtilé ideály, pevný charakter, vôľu vybudovanú na žulových pilieroch, pokoj a vyrovnanosť.
Cez tú otročinu sa do krvi prediera aj úcta a pokora k tým jedinečným horám, pretože človek je jednoducho nimi skrz-naskrz prerastený a nedokáže byť iný ako sú ony samé. Čím viac v nich drie, tým viac mu ich kryštalicky čistá duša a ich praveká múdrosť dovolí preniknúť hlbšie k jadru pravdy, ponúka mu poznanie, ktoré ho sústavne posúva dopredu a odhalí mu to, čo pre mnohých civilistov ostáva zastreté po celý život.
Laco občas fungoval ako kúzelník. Musel zvládnuť aj fest náročné situácie. Napríklad také nadrozmerné bremeno. Obrovská kovová nádrž na vodu mala predurčené miesto na Térynke. Ihneď mu došlo, že sám je na ňu prikrátky. Napadlo mu staré, no večne živé príslovie.
V núdzi poznáš priateľa.
Získal piatich kámošov odchovaných na mlieku a slanine. Nádrž. Dlźka takmer jeden a pol metra, čosi cez meter šírka. Proste také malé monštrum. Robota pre silné povahy a tvrdých chlapov. 7 km štreka sa krútila náročným terénom. Úzky chodník, miesta málo, v ohyboch to bola fuška. Spočiatku to zvládali v pohode. No za Húpačkami chodník rámovali už iba skaliská a kosodrevina. Na Hangu ohyby boli užšie a strmšie a narástli do výšky. Ako jediný liek na tú boľačku fungoval kaloricky výdatný tuzemák. Avšak na Hangu tá tekutá energia vyšumela. A s ňou sa vyparila aj bojová mentalita Lacových kamošov. Skončili. Chlapi sľúbilli, že vytrepú tú bedňu na druhý deň. No zakrátko sa jej chytili 2 nosiči a pár brigádnikov z chaty. Avšak teren úzky, svah ostrý a postup pomalý. Laco sa rozhodol, že tú nádrž vytrepe hore na krosnách. O hodinku sa vrátil, zafixoval kovovú bedňu na drevenú kostru a sám ju vyniesol až na chatu.
Keď sa na chate kpt. Nálepku ujal šéfovania Lacov švagor, rozhodol sa aj on zmeniť zamestnávateľa. Nosenie tam bolo podstatne kratšie asi tretina zo štreky na Terynku, preto sa tam vláčili ťažšie bremená. Ďalšia výhoda. Hrozby búrok, snehovýh metelíc, či iné riziká boli menšie.
Po čase došlo ku tragickej udalosti. Lacov švagor sa za veľmi podivných okolnotí zrútil s džípom z hlavného chodníka do rokliny. Pre vedenie Tatranskej správy účelových zriadení bolo obsadenie nového bossa na Nálepke jasnou záležitosťou. Laco mal v nej už čosi odžité, detailne poznal jej chod, preto mu ju celkom spontánne zverili do opatery. A tak pre neho a manželku Božku začala nová etapa života. V r. 1978 som skončil školu, prišla vojna a po nej klasický flek v byrokratickej mozoliarni. No curiculum vitae sa fakt krúti. Cez neben džob som sa vrátil ku Lacovi, tam,kde som pred rokmi začínal.
U Laca ma udivoval jeden úžasný fenomén. Vôľa. Bola ukutá z driny, za vetra, dažďa, snehovej metelice a kvanta nevyspytateľných prekážok. Mal nízku územčitú postavu, žily vyťahané od roboty, svalnaté nohy zrastené so skalou, tvár ošlahanú od vetra, ramená ošúchané od krosien. To každodenné plahočenie sa v ňom ukladlo a premieňalo na pozitívnu energiu. Na množstvo dobrej energie. Tá zjavne prenikala aj do okolia. Laco mal v jadre priateľsku povahu. Dobrácky usmev od rána do večera. Uprimné modré očká a človečina z neho išľla na diaľku. Ľudský tvor totálne nasiaknutý horou. Akoby pochádzal z rozprávky o medvedíkoch. Starý huňáč so synom chodili po lese a každé zvieratko objali. Tým celý les nasýtili láskou. Objím ma. To bol presne Lacov štýl. Spontánne gesto, prejavil ho svojsky, orginálne. Čo na srdci, to na jazyku a srdce mal vkutku veľké. A pary za dvoch. Disponoval úžasnou bojovou mentalitou a obrovským fyzickým potenciálom. Určite to bol dar zhora. S tou energiou mohol hory prenášať. No on len lámal váhové rekordy vo vynáškach na chaty. V súvislosti s obrovskou hmotnosťou bremena tvrdil.
Všetko je len v hlave.
Je pravdou, že nemal rád zbytočné slová. Na druhej strane nasával kvantum informácii. O dianí v horách a vo svete vedel toho veľa. Vo voľnejších chvíľach sa zvyčajne prehŕňal v 4, či 5 denníkoch.
Mal mnoho priateľov, takých skutočných, keď trebalo zabrať, tak nezištne pomohli. Najmä pri väčšej rekoštrukcii chaty napr. pri obklade stien drevom, balkónov, opravy strechy, pri budovaní prístupového chodníka, či iných prácach na Zámke a v okolí.
Do kuchyne sa nosila voda v kanvách z blízkeho potoka. Laco ten proces uľahčil hadicami až do chaty. No v novembri sa náhle ochladilo, asi tri noci strážil potrubie, aby nezmrzlo, nakoniec mráz aj tak zvíťazil. A to sa vo dne musel starať o chod chaty, vynášať, obsluhovať, upratovať, proste veľa aj na slona.
Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách. No skalnatý svet je totálne nevyspytateľný. Číhajú v ňom rôzne pasce, niektoré dokonca priamo na chate. Dôkaz? Raz Lacovi zlyhal agregát v kôlni. Keď ho dal do chodu, odrazu sa nafta vznietila, vyšľahli vysoké plamene. Oheň ho nekompromisne uväznil na opačnej strane od dverí. Vtedy mu išlo fakt o držku. Vraj sa mu za okamih premietol celý život.
Počas účinkovania na Nálepke získal mnoho kontaktov. Niektoré vskutku vzácne. Napríklad takí piloti, ktorí absolvovali rehabilitačný pobyt v Smokovci. Nosili zo špásu, bolo s nimi veľa srandy. Raz doniesli Martell, ochutnali sme tú alkoholickú dobrotu, pokrútili hlavami a prešli na tuzemák. Proste na chate chutil rum, či slivka, no barové delikatesy tam nemali šancu.
Raz som letel z Cypru do Prahy s ČSA. Odrazu ma oslovila letuška.
„Pán kapitán vás prosí do cockpitu.“
Milé stretnutie vo vzduchu s amigom z Nálepky. Aurel mi ukázal Bospor, Dardanely. Nádhera. Nebyť hôr, nejestvoval by ani ten úžasný zážitok.
Častými hosťami bývali aj horolezci, chalani z hoskej služby, športovci, neraz aj známe osobnosti ako bývalý hokejista, hráč Kométy Brno, Pepo Hrubeš s klasickým ploskáčom moravskej slivovičky.
Alebo učiteľka pani Hajková so svojími žiakmi, dôchodcami. Počas pravidelnej 5 ročnej stretávky spolužiakov z jednej triedy, sa vždy zastavili u Laca na pár slov.
Na dvore choval neflandera, obrovský, čierny chlpatý psisko, turisti ho cez ohradu ukazovali deťom.
„Vidíš tady chovají i medvědi.“
V okolí strašil aj skutočný huňáč, vlastne stará vyplznutá medvedica. Nemci si v kuchyni objednali rezne, len kvôli tomu, aby mali špás z jej krmenia. Hádzali jej ich z balkóna, mali z toho ohromnú zábavu. Medvedicu tento druh potravy zjavne potešil a lákal. Často vyhľadávala aj odpadky po nedisciplinovaných turistoch, bola sútavným hosťom blízkeho okolia.
Nosič Vlado dokonca detailne pozná farbu jej očí. Prečo? Pri smerovníku sa usadil počas vynášky na plochú skalu, aby sa vydýchal. Vlastne len chcel, pretože hora mu tu upiekla fest horúcu story. Počas pauzy ho akýsi tvor začal od chrbta ofukovať dychom. Keď sa otočil, tak z tridsiatich centimetrov zíral statnej medvedici rovno do očí. Vlado tvrdil, že v tom okamihu ním preletel blesk.
Nával strachu ho prudko vystrelil na chodník. Úžasným tempom upaľoval
aj s bremenom hore strminou. Šokovaný z tej hrôzy sa zastavil až na Zámke.
Navonok to bol neškodný zážitok. No Tatry neboli vždy také milosrdné. Pár dokatovaných nešťastníkov skončilo až v špitáli. A boli radi, že stretnutie s divočinou vôbec prežili.
Laco mal vskutku mimoriadne húževnaté gény. Tie určite zdedil aj jeho syn. V jeden deň naše deti lyžovali na Hrebienku na Veľkej lúke. Chlapci malí, svah strmý, riziko úrazu veľké. Ja som tam lyžoval so 6 ročným synom po celý čas. No Laco vyrazil na chatu a nechal svojho chlapca bez dozoru celý deň. Vyzdvihol ho až neskoro popoludní. Obrovská dôvera. Určite vedel, čo si môže dovoliť.
Okolo Laca bolo vždy živo. Napríklad obyčajná cesta domov. Pridal sa k nám aj nosič Peter. Vraj mu bodne odvoz do Popradu. Peter bol slobodný mládenec, v hlave samé bábenky a chľastík.
Pri mostíku sa od nás odtrhol. Že len z potoka vyloví pár drobných na pivko a hneď nás dohoní.
Počas debaty v starej škodovke padol návrh, že ideme pozdraviť Fúzovu sestru.
Šarmantná Hanka pôsobila ako prevádzkarka v rekreačnom zariadení v Starej Lesnej. V bare mala akciu uzavetá spoločnosť zo Slovnaftu. Prevládali v nej milé príťažlivé babenky. Peter v tom videl zjavnú šancu na zblíženie. No jeho aktivity vyvolali u mužskej časti spoločnosti ježenie chlpov na tele. Čím dlhšie sme nasávali barovú atmosféru, tým viac bol vzduch okolo nás dusnejší. Vyzeralo to tak, že zakráko buchnú sadze. Našťastie sme tú hrozbu zvrtli na stávku. Vyprovokovali sme jedného borca na živú vynášku. Stávka spočívala v tom, že ja sa posadím na krosná a on ma vyniesie na zastávku električky. Víťaz dostane tri fľaše Gruziňáku. Asi po tristo metroch sa silákovi podlomili kolená a ja som zakotvil na matičke zemi. No napätie nepovolilo. Naopak. Prehra bolela a chuť na revanš rástla. Veľa možností sme nemali. Vsadili sme na zdravý rozum. Vybodli sme sa na gruziňák a pálili sme domov. Ostalo nám iba pár hodin spánku a obrovský kopčisko roboty. A tá nám nikdy nič neodpustila.
Po zmene režimu sa Laco rozhodol pre inú lokalitu. Upútala ho Skalnatá chata. Tá chátrala, dlhé roky, bola mimo prevádzky. V r.1993 ju oživil na vlastné náklady. Malá útulná chatička učupená pod obrovským balvanom. Veľmi príjemné prostredie s pekným výhľadom do doliny, až po Kráľovú hoľu. Medzi jej navštevníkov patrili aj miestni huňáči. Prvý sa cez malé okienko vteperil do izby. Zrejme sa mu tam páčilo, lebo sa vôbec nemal k odchodu. Dlho snoril po kutici, no keď sa nepoberal von dobrovoľne, Laco sa naštval. Vzápätí vyhnal votrelca hukotom vysávača. Jeho rodový súkmeňovec o pár mesiacov neskôr vydrapil dvere na chate. Vyšantil sa v kuchyni, zdemoloval potrubie, vody ako v bazéne. Zhodou okolností sme sa tam ocitli so synom, keď Laco telefonoval brigádničke, že maco sa jej postaral o pracovné voľno. Ukázal nám miesto na drevenom ráme dverí. Ostali v ňom vyryté hlboké stopy po huňačových pazúroch. Hrôza. Ten medvedisko mal úžasnú silu. Laco nás ponúkol kávou. Keďže klasickú H2O maco vycedil počas kuchynských radovánok, tak použil minerálku. Aj s bublinkami chutila celkom fajn.
Zásoby nosil z vrcholovej stanice lanovky zo Skalnatého plesa. Napriek dôchodcovkému veku si stále držal svoj poctivý výkon. Sto kilové náklady mu nerobili žiadne násilie. Zázrak? Ani zďaleka. Štreka síce krátka, no náročná, bremená rovnako ťažké ako pred mnohými rokmi. Akoby si nechcel priznať, že existuje taký fenomén, ako je staroba. Poznal som mnohých penzistov, ktorí si držali svoje výkony v klikoch, zhyboch, či iných druhoch športu. Avšak už to neboli tie poctivé cviky ako za mladých čias. Sedel iba ich počet. Dôchodcovia sa neradi lúčili so svojimi číslami. Akoby ich strašil vekový prízrak. Akoby sa báli, že keď od nich upustia, tak sa im rozsype psychika. A húževnatý starec? Hotový mládenec. Objavil som takého na Kanároch. Dedo cez 80, no každý deň si odšľliapal svojich 20 km po koridore okolo mora. Tvrdil, že sa cíti na 18. Zrejme aj Laco vnímal starobu cez mínus pár desiatok rôčkov. Prečo? Zasvetení poznali to tajomstvo. V horách sa nestárne.
Dlhoročnými vynáškami si vybudoval obrovský fyzický potenciál. Čerpal z neho až do konca životnej púte. Raz do chaty zablúdili Japonci. Nechceli veriť, že po toľkej drine je jeho organizmus nepoškodený a totálne funkčný. Natočili s ním o tom šantení pod krosnami a jeho chatičke 25 minutový film. A do foťákov miestneho huňáča, ktorý ich prišiel pozdraviť neskoro večer až na chatu. Laca pozvali do Tokia, kde ho na špičkovej klinike totálne preklepali experti. Diagnóza 65 ročného šerpu? Kĺby, srdce a ostatné orgány funkčné, nepoškodené. Slovák bez zdravotných defektov, schopný ďalšej driny.
Na prepravu zásob používal bieleho Samuraja. Kúpil ho v autobazáre. No na mašine viazol colný dlh. Laco sa to dozvedel až vtedy, keď sa úrady pustili do predajcu. A nastali problémy. Riešili sme ich spoločne. Nakoniec z toho bremena vykĺzol bez finančnej straty. Počas jednej takej konzultácie na chate tam skupinka chalanov z doliny nasávala tuzemák ako o preteky. Najmä dvaja z nich sa zrúbali pod obraz Boží. Vyrazil som pol hodiny po nich. V druhom ohybe som zastal. Akoby sa tam milovali nejakí turisti. Ozývalo sa stamodtiaľ „Pichaj! Pichaj!“
Keď som prekonal váhanie, objavil tam tých dvoch chľastom zmagorných kumplov. Jeden ležal na bruchu, ruky mal zavesené na lyžiarskych palicach a telo ťahal za nimi. Druhý stál nad ním a velil. „Pichaj! Pichaj!“
Laco ako profesionál dokonale poznal účinky tekutého diablika. Cmuľkal si to svoje pivko, dobíjal vydanú energiu po kvapkách, no to bolo všetko.
Občas zablúdili na chatu aj takí politici ako Mečiar, či Gašparovič. Lacovi tie vzťahy zrejme imponovali. No národ stále desia dva nevyšetrené trestné činy. Únos prezidentovho syna a vražda Remiáša. Slovenská CIA, alias mafia v službách vlády? Mečiar počas zastupovania prezidenta zneužil inštitút amnestie. Prečo ju vyhlásil? Chránil tým aj seba? No určite bandu štátnych zamestnancov platených z daní občanov. Nonsens. Hanba na celé Slovensko. Zaviedol pravidlo, že do politiky sa chodí preto, aby si zbohatol. Počas kráľovania HZDS vyvolení rozoberali našu dedovizeň hlava, nehlava. Avšak Laco sa o politiku veľmi nezaujímal. Tiež je pravdou, že voči každému hosťovi sa musel správať slušne, aj keby to bol sám čert z toho najhorúcejšieho pekla. No jeho životná filozofia sa zjavne bila s tou vyššie uvedeného pána. Pramenila zo skúseností a čistého jadra. Neraz hovoril.
„Iba to ťa skutočne poteší, čo si statočne získal.“
Alebo inak rečou pokrivených charakterov. „Iba to, čo si statočne nakradol.“
Na druhej strane mal určite hlboký zážitok z rozhovoru s Anglickou káľovnou Alžbetou II. počas jej návštevy v Tatrách. V ten úžasný deň, 24.10.2008, nastúpili v plnej paráde na Hrebienku lesníci, horskí vodcovia, záchranári a nosiči s krosnami na ramenách. Počas ceremoniálu sa kráľovský pár pristavil pri každej skupinke. Najdlhšie pri nosičoch. Princ Philip im položil otázku.
„To bremeno na krosnách je atrapa, alebo skutočný náklad?“
Šerpovia ho ubepečli, že je to klasický tovar, ktorý po tomto akte vynesú na chaty. Takže kým ostatní účastníci nasávali eufóriu zo vzácneho strenutia, nosiči sa pustili do tvrdej roboty.
V Lacovi odjakživa vŕtal chrobák nespokojnosti. Proste dokázať nemožné. Nakoniec sa mu podarilo poprieť Newtonov gravitačný zákon o zemskej príťažlivosti. Ako? Rekordnými vynáškami. Boli faktickou odpoveďou na výzvy, ktoré po čase provokujú každého nosiča. Proste šerpovačka je ako droga. Keď vám učaruje, už s tým neskončíte. Laco ju bral ako životné poslanie. Nosil rád, s láskou a do konca života. Šťasný to človek.
Štyrikrát na konci vynášky zazneli fanfáry a on vykročil na červený koberec. Prečo? Pre výkony vzbudzujúce rešpekt a údiv.
207,5kg na Zámku
151 kg na Terynku
141kg na Zbojníčku
176 kg na Skalnatú chatu.
Násobky vlastnej váhy. Šokujce čísla.
Laco bol telom a dušou horal. Tatranský nosič. S bremenom si dokonale rozumel. Psychiku mal nastavenú na víťazstvá. No vekom akoby ubúdalo vitality. Obsluhovanie hostí, zjavne nebola jeho parketa, jeho skutočné poslanie na tejto planéte. Robil to ako nutnosť. Postupne sa vytrácal prístup profesionálneho servismana. Byť úslužný, milý, usmievavý, prívetívy, ústretový, proste pre hostí ako sladký med. Mnohým návštevníkom zrejme pripadal jeho mĺkvy postoj bez klasických zdvorilostí prinajmenšom za podivný. No jeho syn, či iná výpomoc za pultom, zvládali kontakt s turistami v pohode.
14. septembra 2020 si naložil na krosná najväčšie bremeno. Obrovský batoh a v ňom 71 poctivých rokov. Vyrazil s ním do večnosti, aby si tam niekde pri sv. Petrovi sadol na svoj posledný štand. Mal na to právo. Veď na Skalnatej chate zanechal zručného syna, na chodníku hlboké stopy vytlačené do skaly váhou vynášok, v kronike Tatier výkony zapísané drinou a potom a srdce pravého horala tam blízko pod nebom.
